Znova.
Moja neopísateľná túžba písať. Silný popud akejsi neznámej sily, ktorá prikázala môjmu mozgu vydať signál nohám, ktoré sa vzápätí vydali v ústrety tej sivej, zatiaľ neotvorenej veci značky AMILO ležiacej na nálepkami polepenom stole.
Náhly impulz, ktorý som dostala do prstov spôsobil nasledovný vývoj udalostí: Ukazovák stláčajúci gombík s nápisom ON/OFF v pravom rohu vábiaceho laptopu, myšlienky bijúce sa o to, ktorá sa prvá dostane von z mysle 178 centimetrovej prváčky a stane sa spomienkou, ktorá bude kedykoľvek pripravená na to, ako sa k nej 178 centimetrová prváčka raz vráti a bude si hovoriť, ako jej prsty boli dokonale zžité s písaním, jej duša volajúca po poézii a ona bola schopná prežiť len vtedy, keď bude tvoriť literatúru zahŕňajúcu literárny systém aj jeho podsystémy..
Hyperbola. Nemyslite si.
Ale jednoducho MUSÍM písať.
Potrebujem to.
Potrebujem to ako lásku k blížnemu svojmu, ako dobrý (cháp ako VÝBORNÝ) priemer v škole, aby som dosiahla spokojnosť so sebou samou. SOM náročná. Na seba.
Neviem, či to dáva logiku, ale mne osobne to logiku dáva. (Čo je veľmi ojedinelé.)
Potrebujem písať. Musím písať.
Ževraj sa musí IBA zomrieť.
Ale mne by sa nepáčil taký život, v ktorom by sa nič "nemuselo musieť".
Bolo by to predsalen trošku vadné..
Priznajte, veď sme si už zvykli..
Musieť, aj keď neradi, nesmieť aj keď by sme sa pretrhli od chcenia..
Ale trochu sme si už zvykli, na túto iróniu života.
Komentáre
:-)