Už len tri kroky.. k nebu..

Dospievanie

Dnes sa to stalo. Šokujúce zistenie.
Spadla som z obláčika č. 148.
Možno by som to ani nezistila, keby ma ten obláčik nebol tak silno kopol do zadku, na znak, aby som už konečne z neho vypadla. Ale aspoň som sa prebrala. Totiž, najprv som len ležala a necítila som (sa).
Zrazu som počula nejaké hlasy: ,,Prebuď sa!"
V podvedomí mi doplo, že ten pokyn asi patrí mne, tak som sa snažila skoncentrovať a zosústrediť všetky zmysly.

Prebúdzanie.

Hlavou mi prebehlo tisíc myšlienok. Čo znamená, že práve neviem usúdiť, ako som sa v tom momente cítila.
Viem však, že som bola dokonale sebarealizovaná a hrdá. Nespomínam si, na čo som bola hrdá, ale pocit hrdosti dokonale poznám.
Po tie roky, čo som sedávala na obláčiku č. 148 a hompáľala som nohami veľkosti 41, som sa s hrdosťou stretávala každý deň. Bývala som hrdá na to, že som z obláčika ešte nespadla, kým ostatní už stáli nohami pevne na Zemi.
Teraz viem, že som bola bezohľadná a domýšľavá. Mala som vedieť, že nie je víťazstvom udržať sa čo najldhšie na obláčiku č. 148.

Môj obláčik č. 148 chutil ako malinová cukrová vata.
Nepýtajte sa ma prečo. Nikdy som sa ho na to nespýtala. Nespýtala som sa ho ani to, prečo si vybral práve mňa, aby som sa na ňom prevážala pomedzi ostatné obláčiky s naivnými deckami.
Bola som ešte malá, aj keď som mala nohy veľkosti 41...

Na obláčiku č. 148 sa mi žilo celkom fajn.
Aj keď niekedy letel tam, kde išli všetky ostatné oblaky a nie tam, kde som chcela ja, obľúbila som si ho. Niekedy sme lietali ako blázniví a mne sa to páčilo.

Teraz viem, že to nebolo správne.
Teraz to už viem, keď ma kopol do zadku.
Už mi stačilo užívania si na obláčiku č.148, lietania medzi naivnými deckami a hompáľania nohami veľkosti 41.

A tak som pristála na pevnej Zemi.
Prebúdzanie.
Hlavou mi preletelo tisíc myšlienok..
Nie, nie tisíc... jedna.

Spadla som z obláčika č. 148. Konečne stojím nohami pevne na Zemi.